Peter Dubovský - Nedokončená

Možno sa sporiť o tom, či bol najlepším slovenským futbalistom, alebo "len" jeden z najlepších. Nikdy si nezahral na majstrovstvách sveta ako Adamec, Jokl či Kuna, ani na majstrovstvách Európy ako Ondruš, Jurkemik či Masný, a predsa ho mnohí radia do spoločnosti týchto slovenských velikánov. Pretože Peter Dubovský mal to, čo títo všetci - dar od futbalového Boha, talent na hru, cit na góly, v nohách precíznosť hodinového majstra, v hlave laboratórium na skvostné futbalové myšlienky. Loptu ovládal každou časťou svojho tela, aj keď najradšej ju mal pod kontrolou ľavej nohy. Aj ten najväčší fajnšmeker si vychutnal jeho elegantný pohyb, zdvihnutú hlavu, dokonalé zvládnutie kľučky. Ak súper proti nemu postavil jedného soka, v drvivej väčšine súbojov nemal nárok. Dubovský bol technik na pohľadanie, ale postupom času zrel, futbalovo múdrel a fyzicky silnel.

S futbalom začínal v bratislavských Vinohradoch. Na tomto mieste by ste dnes už márne hľadali štadión so zeleným trávnikom. Namiesto neho tam stojí supermarket. Petrove výkony neušli pozornosti funkcionárov bratislavského Slovana a okamžite sa ho snažili získať na Tehelné pole. To sa im aj podarilo a prestup sa údajne upiekol iba za pár fliaš šampanského. "Keď som Petra uvidel v doraste, stačil mi jeden pohľad a vedel som, že ide o obrovský klenot. Bol to bezkonkurenčne najlepší hráč v tých rokoch a dlhé roky potom. Vedel strieľať oboma nohami, mal skvelú ľavačku," vyjadril sa Dušan Galis, ktorý ho viedol dlhé roky v Slovane. V seniorskom kádri belasých sa "Dubák", ako ho volali, udomácnil okamžite. Ešte nemal osemnásť, keď 18. marca 1990 prvý raz na vlastnej koži pocítil, čo je to prvoligový zápas, hoci proti Olomoucu nastúpil len na posledné štyri minúty. Od premiéry neprešiel ani mesiac a dal svoj prvý gól, keď pekne trafil Peckov center a prekonal trnavského brankára Opálka. Stal sa z neho miláčik tribún. Na ligové zápasy vtedy na Tehelné pole bežne chodilo 30-tisíc fanúšikov. V sezóne 1991/92 získal Slovan svoj ôsmy a posledný federálny titul. Čakal naňho dlhých sedemnásť rokov. Významný podiel na ňom mal aj "Bobo", čo bola ďalšia z Petrových prezývok. V majstrovskom ročníku prekonal súperových brankárov 27-krát a stal sa najlepším ligovým kanonierom.

Dobré výkony v najvyššej súťaži a góly, ktoré mu pribúdali na konto, nemohli uniknúť pozornosti trénerov reprezentácie. V tom čase ju viedli Milana Máčala s asistentom Milanom Lešickým. Dali mu šancu 13. novembra 1991 v základnej zostave proti Španielsku. "Jeho výkony sa vskutku nedali prehliadnuť. Už veľmi mladý dostal šancu ukázať, čo v ňom je," spomína Milan Lešický. "Vedel sa presadiť v súbojoch jeden na jedného, uvoľniť sa mu nerobilo žiadny problém, často sa dostával do šancí a strieľal góly. Vyletel hore ako raketa." Najväčší moment Dubovského reprezentačnej kariéry prišiel začiatkom júna 1993. Vtedy Ježkov česko-slovenský výber po výbornom výkone vyprevadil Rumunov z Košíc v kvalifikácii na MS 1994 výhrou 5:2. Výrazný podiel na nej mal mladý slovenský ostrostrelec. Brankár Lung si na celý život zapamätal hetrik, čo dosiahol Dubovský v priebehu polhodiny. Začal ho za stavu 2:2. Prvý gól strelil pravačkou, druhý ľavačkou a tretí z priameho kopu znovu ľavou nohou. "Poprosím pána Ježka, aby sme všetky kvalifikačné zápasy hrali v Košiciciach," reagoval Dubovský už pred zápasom na fakt, že sa reprezentácii v metropole východného Slovenska vždy darilo. Posledný federálny tím na šampionát do Spojených štátov nepostúpil, keď v záverečnom zápase kvalifikácie len remizoval v Belgicku 0:0. Mnohí si možno spomenú na bezmocne sediaceho Petra na bruselskom trávniku po záverečnom hvizde rozhodcu.

Vždy bol známy svojim vzťahom k novinárom, na ktorých otázky neodpovedal príliš rád. "S médiami mal svoj štýl, svoju formu," priznal jeho otec Viliam. V jednom rozhovore o sebe prezradil: "Hovorí sa o mne, že som chladný, ja sa však skôr považujem za človeka premýšľajúceho, ktorý má veľmi rád svojich priateľov. Okrem toho som hanblivý a vždy sa snažím byť úprimný. Opovrhujem klamármi, pokrytcami, zradcami." Počas pôsobenia v Slovane si ho vybrala VÚB, ktorá bola sponzorom bratislavského klubu, aby bol tvárou ich reklamnej kampane. Jeho portrét chceli mať na svojom plagáte. Na rokovanie s predstaviteľom banky si Peter zobral so sebou aj trénera Galisa. Dostal ponuku na 50-tisíc korún s tým, že sa má isť okamžite vyfotografovať. "Pôjdem sa odfotografovať, keď sumu vynásobíte šiestimi." Zástupcovi banky sa to vôbec nepáčilo. Na druhý deň sa ale vrátil a priniesol správu, že na rokovaní sa dohodli, že Dubovského podmienke vyhovejú. Peter mu podal lístoček, na ňom bolo číslo jeho účtu. "Fotografovať sa pôjdem, ale až keď nabehnú peniaze," uzavrel ďalšiu debatu. O dva dni neskôr sa akcia konečne uskutočnila. Veľmi nerád pózoval, fotografoval sa, vyhýbal sa takýmto situáciám. Ani rozhovory neposkytoval príliš často, na popularitu si nepotrpel. Akýže to rozpor zo súčasnými futbalovými hviezdami.

V sezóne 1992/93 strelecky znovu zažiaril. Nastrieľal 24 gólov a opäť získal korunu pre kráľa strelcov. Belasí však titul neobhájili. V tabuľke obsadili tretie miesto za pražskými "S", Spartou a Slaviou. Po sezóne bolo každému jasné, že Dubovský na Tehelnom poli neostane. Československá liga mu začínala byť pritesná. Zaujímalo sa oňho viacero európskych veľkoklubov. Šťastie sa napokon usmialo na Real Madrid. Príbeh o Petrovom odchode do najslávnejšieho španielskeho klubu je do istej miery kuriózny. O polnoci zazvonil v bratislavskom byte Dubovských telefón. Peter bol ešte hore. "Zbaľ si najdôležitejšie veci, ráno o šiestej príde po teba taxík. Cestuješ do Madridu. Je to Real!" znel zo slúchadla hlas slovanistického šéfa Jaroslava Čanigu. "Nikam nejdem," zareagoval trochu namrzene a zaťato talentovaný futbalista. Čaniga ho upozornil, že takáto ponuka sa neodmieta a svoje rozhodnutie by si mal dobre premyslieť. Dal mu päť minút. "V poriadku, o šiestej budem nachystaný," súhlasil 21-ročný mladík. Na druhý deň, v stredu 28. júla 1993 podpísal Peter Dubovský s magickým Realom Madrid päťročný kontrakt. Jednému z najväčších futbalových bossov vtedajšieho obdobia, prezidentovi klubu z metropoly Španielska Ramonovi Mendozovi padol do oka už dva roky predtým, ako ho získal do svojich služieb. Slovan sa stretol s Realom v prvom kole Pohára UEFA. Mendoza pozval svojho partnera Čanigu na býčie zápasy do Madridu. "Aj tak ho raz kúpim!" vyhŕklo z neho, keď prišla reč na Dubovského. Jaroslav Čaniga si dodnes pamätá na vetu, ktorú mu vtedy Mendoza povedal a ktorá platí stále, hoci na čele oboch klubov už stoja iní muži: "Medzi nami je iba jeden malý rozdiel: vy musíte hráčov predávať, aby ste prežili. Ak chcem prežiť ja. Musím ich kupovať." Mimochodom Slovan v tom zápase prehral 1:2 a jediný gól belasých strelil Dubovský.

Aj tréner kráľovského klubu Benito Floro poznal Petrove kvality približne rovnako dlho. Všimol si ho na turnaji na Tenerife, keď tam ešte viedol mužstvo Albacete, ktoré vytiahol do najvyššej súťaže z tretej ligy. Jeho záujem bol veľký. Pozorne sledoval Dubovského skvelé výkony v československej lige, definitívne ho presvedčil hetrik do siete Rumunska. "Priznávam, že sme Petra trochu presviedčali, no keby nechcel odísť do Realu, nasilu by sme ho určite neboli nútili. On však mal záujem zmeniť dres. Nikdy som si neprestal myslieť, že mal na prestup najvyšší čas. Prerástol slovenské futbalové pomery a ľahko sa mohlo stať, že by mohol vo vývoji ustrnúť," dodáva Čaniga. Peter sa po prvej návšteve zdržal v španielskej metropole iba zopár hodín. Hneď na druhý deň sa vrátil domov, aby si vybavil nevyhnutné formality. S rodičmi prehodil iba niekoľko viet. Pred domom ho čakali spoluhráči. V noci zo štvrtka na piatok mali na Kolibe rozlúčkovú diskotéku. Slovan totiž v piatok odchádzal na zájazd do Talianska. Keď sa vrátil, jeho najlepší hráč uplynulých rokoch už mal za sebou prvé tréningy na San Bernabeu. "Všetci mu tú šancu žičíme. Bude nám síce chýbať, no jeho odchod do takého skvelého klubu je vyznamenaním nielen pre Slovan, ale i pre celý slovenský futbal," reagoval tréner Galis na správu, ktorá vyvolala veľký rozruch. Až po Dubovského odchode vyšlo najavo, že záujem o jeho služby mali aj iné kluby, najmä holandský Ajax. Odzneli aj také názory, že štart mladého slovenského reprezentanta do svetového futbalu by bol v Amsterdame jednoduchší, lebo by dostal viac šancí. Tieto úvahy sa však vynorili až vtedy, keď sa Peter len ťažko presadzoval v Madride, kde často iba sedel na lavičke náhradníkov. "Môžem jednoznačne potvrdiť, že Real bol jediný klub, ktorý o Dubovského prejavil vážny a konkrétny záujem," uzavrel túto tému Čaniga. Slovan získal za jeho predaj štyri milióny eur, čo bol vtedy slovenský rekord.

O niekoľko mesiacov neskôr, v decembri 1993 sa stal historicky prvým víťazom ankety denníka Pravda o najlepšieho futbalistu roka na Slovensku. A zároveň i najmladším v doterajších devätnástich ročníkoch - mal iba 21 rokov. Na vyhlasovanie prišiel v dobre nálade, hoci o svoje miesto v zostave Realu musel tuho bojovať. "Zatiaľ sa trochu trápim, ale môj čas ešte príde. V porovnaní s väčšinou spoluhráčov mám jednu výhodu - kým oni pomaly s vrcholovým futbalom končia, ja iba začínam." Odpovedal aj na otázku, či by sa po niekoľkých mesiacoch v Španielsku nechcel vrátiť späť na Tehelné pole. "Možno by som o tom uvažoval," usmial sa. "Real je momentálne piaty v tabuľke a Slovan vedie. A ja by som chcel byť prvý..." V Reale si zvykal. Stotožnil sa s novým spôsobom života, naučil sa po španielsky, ale prvým v mužstve sa nikdy nestal. Navyše, na San Bernabeu začala žiariť hviezda istého Raúla Gonzáleza. A tak sa rozhodol v tele 1995 zmeniť dres. Odchádzal s bilanciou 31 zápasov, dva strelené góly.

Real v názve mu ostal, ale jeho novým pôsobiskom sa stalo Oviedo. Z hlavného mesta odišiel do provinčného klubu, ale to ho netrápilo. S odstupom času priznal, že v Oviede sa mu udomácňovalo oveľa ľahšie ako v Madride. "Neprestúpil som do Ovieda preto, aby som dokazoval svoje kvality Valdanovi či Madridu. Chcem to dokázať iba sebe a nikomu viac," povedal v auguste 1995 a týmito slovami potvrdil, že jeho vzťah s trénerom Realu Jorgem Valdanom nebol ideálny. Opäť bol vo svojom živle. V novom klube nastupoval pravidelne, bol hráčom základnej zostavy. "Pre mňa je nesmierne dôležité, že hrám. Takmer dva roky som presedel na lavičke. Stačilo." Často spomínal, že život v Španielsku je ľahký aj komplikovaný zároveň. Dobrý rozbeh mu na štadióne Carlos Tartiera pribrzdilo zranenie. A keď sa z neho dostal, znovu ho čakal boj o miesto v zostave. Odhodlanie však nestrácal.

Peter Dubovský si získal Španielov tak, ako si Španielsko získalo jeho. Miloval paellu, hoci sám sa k jej ukuchteniu veľmi nemal. (Paella je typické španielske jedlo z ryže pozn. red.) Rád si dal aj pohár dobrého červeného vína. K čomu si ale za sedem rokov života za Pyrenejami nedokázal nájsť vzťah, bola korida. Hoci pre domácich je to dôvod na maximálne vzrušenie, on si na pichanie do rozzúreného býka nevedel zvyknúť. "Nepáčilo sa mu to. Akceptoval to, keď ako hostiteľ strávil na býčích zápasoch pár hodín, ale nikdy sa tam necítil dobre," povedal Viliam Dubovský.

Peter bol oporou reprezentačného tímu samostatného Slovenska od jeho prvého zápasu. Spoločne s Dušanom Tittelom a Ľubošom Moravčíkom mali skúsenosti z federálnej reprezentácie. Na samostatný slovenský tím bol veľmi pyšný a dres s dvojkrížom na hrudi obliekal vždy veľmi rád. "Na každý zápas v reprezentácii sa teším, mám radosť, že sa vraciam do kolektívu, v ktorom sa cítim dobre," vyznal svoj vzťah k najcennejšiemu dresu. Posledný zápas za Slovensko odohral v Nitre 24. mája 2000 proti Saudskej Arábii. Nebol v pohode. "Cítim sa psychicky na dne," tvrdil mimo dosahu kamier a mikrofónov. Mal za sebou ozaj ťažkú sezónu, ktorú mu pokazili zranenia. Spoločne s priateľmi sa tešil na dovolenku do Thajska, kde si chcel oddýchnuť a nabrať sily pred novou sezónou. Jeseň sa javila byť náročná, veď sa mu núkala šanca hrať na olympiáde v Sydney.

23. jún 2000. Médiami sa šíri správa, že Peter Dubovský je mŕtvy. Len chvíľu žije nádej, že ide o omyl, že čosi také sa mu predsa nemohlo stať. Iba chvíľu, zopár sekúnd, možno dačo viac, než trval ten osudný pád a jeho kruté dôsledky. Peter Dubovský zomrel na následky zranení, ktoré utrpel pri páde z 25 metrov vysokého útesu na Thajskom ostrove Koh Samui. Osudným sa mu stala jeho ďalšia vášeň - fotografovanie. Okrem priateľky Aurélie bol Peter v Thajsku aj so svojim starším bratom Ivanom. Ten by najradšej tie hrozné chvíle vymazal z pamäte. "Peter zbožňoval nádherné prírodné scenérie. Kráčali sme trochu strmším turistickým chodníčkom, boli sme už unavení a tak sme si išli oddýchnuť. Brat sa vzdialil so slovami, že o chvíľku je naspäť. Išiel si niečo odfotiť. Žiaľ, bol to osudný odchod." Zrazu v diaľke kričala nejaká turistka, že ktosi spadol. Ivan rýchlo pribehol a vo veľkej hĺbke videl dole pri skalách ležať bratovo telo. "Pribehol som k nemu a pýtal sa ho, či ho niečo bolí. Povedal mi, že ho veľmi bolia nohy. Hoci bol stále pri vedomí, jeho posledné slová zneli: Braček, zober ma domov..." Futbalová verejnosť ostala v šoku. "Odišiel mladý život a skvelý, talentovaný futbalista," len smutne skonštatoval prezident Slovenského futbalového zväzu František Laurinec. "Je to pre mňa šok. Nemôžem tomu uveriť," nenachádzal slová vtedajší reprezentační tréner Jozef Adamec. "Peter Dubovský znamenal pre mňa veľa. Predstavoval kus môjho športového života, mojej kariéry, mojej slávy. Aj môjho šťastia, že sa naše cesty vôbec preťali," vyznal sa Dušan Galis.

Hoci od tejto tragickej udalosti uplynulo už takmer dvanásť rokov, fanúšikovia a ľudia z futbalového prostredia na Petra nezabudli. Každoročne udeľovaná cena pre najlepšieho slovenského futbalistu do 21 rokov nesie Dubovského meno. Slovan Bratislava organizuje pravidelne turnaj s názvom Spomienka na Petra Dubovského. Pri desiatom výročí jeho smrti mu vyšla biografia v španielčine, ktorá mapuje najmä jeho pôsobenie v Oviede. Na tri sezóny bolo číslo 10, ktoré nosil na chrbte v Reale Oviedo, nedotknuteľné. V stretnutí Oviedo - Vigo, 27. októbra 2000, strelil domáci Oli druhý gól. Real Viedol 2:0, strelec pribehol k lavičke a zobral z nej dres Ovieda s číslom 10 a Dubovského menom. Pobozkal ho, zamával tribúnam, ktoré v tom okamihu stáli a potleskom vzdali hold mladému človeku, pochádzajúcemu z inej krajiny a predsa patriacemu aj ich srdciam. Mladí hráči sa zaviazali, že každý z nich, kto strelí svoj premiérový gól v najvyššej súťaži, pozdraví aj Dubovského. Na tielku pod dresom bude mať jeho meno a pošle mu pozdrav do neba. Urobili tak Losada, Danjou, Ivan Ania i spomínaný Oli.

Od jeho prvého ligového zápasu za Slovan po prvý reprezentačný prešlo necelých dvadsať mesiacov. Čo iným trvalo roky, jemu mesiace, o čom druhí snívali, on si plnil. Tri góly v jednom zápase? Adamec dal. Dubovský tiež! Zahrať si veľký európsky futbal? Dubovský bol hráčom najväčšieho klubu starého kontinentu. Ovplyvňovať hru mužstva? Dubovský bol osobnosťou klubového i reprezentačného tímu.

Ešte teraz cíti každý, kto ho videl čarovať s loptou, ten príjemný pocit pôžitkárskej blaženosti pri pohľade na jeho futbalovú dokonalosť. Keď strieľal, spracovával loptu, obchádzal súpera, hľadal prihrávkou spoluhráča. A ešte teraz cíti každý, kto ho poznal, to zúfalé mrazenie pri spomienke na ten nešťastný moment a strašnú správu, že Peter Dubovský už nežije. Tak veľa chcel ešte dokázať. Vo futbale, v živote. Keď na poslednej rozlúčke s týmto vynikajúcim futbalistom Eugenio Prieto, prezident Realu Oviedu so slzami v očiach povedal - "Teba už nebolí nič, nás bolí všetko" - vyjadril v jednej vete všetko. Bolí to stále, že Peter už nie je medzi nami. Nebyť toho nešťastného pošmyknutia, 7. mája by oslávil 40. narodeniny. "Bobovi" posielame do neba odkaz, že naňho nezabúdame!

Úspechy:
Majster Československa (1992), majster Španielska (1995), víťaz Copa del Rey (1994), víťaz Španielskeho superpohára (1994), Futbalista roka (1993), kráľ ligových strelcov (1992, 1993), nominácia v Jedenástke roka (1991-93), 4. v ankete Futbalista storočia na Slovensku, v reprezentácii ČSFR a SR odohral 47 zápasov a strelil 12 gólov.