Jozef Adamec - Hatrlo

Na ihrisku bol ako oheň a voda. Chrlil plamene okolo seba, nadával protihráčom a rozhodcom a nemohol zniesť krivdu. Jeho temperament vychádzal z komplikovanej povahy. Na druhej strane takmer vždy spoľahlivo vykonával pozíciu vodcu mužstva, dokázal usmerniť mladších spoluhráčov, vynikal prefíkanosťou ako lišiak. Bol typom hráča, ktorý dnes zvykneme označovať "rozdielový". Strieľal veľa gólov, hoci v mnohých dôležitých zápasoch zlyhal. S loptou si rozumel ako Brazílčan na slávnej pláži Copacabana. Len hra hlavou mu nebola príliš pochuti.

Narodil sa 26. februára 1942 v meste Vrbové, kde práve počas rinčania zbraní na frontoch druhej svetovej vojny zriadili geto pre židovských občanov z piešťanskej provincie. Adamcov otec rád chodil po svete, pracoval v Nemecku a vo Francúzsku. Po čase sa dal zlákať na krivolaké chodníčky a deti na Slovensku navštevoval málokedy. Matka zase celý deň zarábala na chlebík v továrni a malý Jožko so starším bratom Emilom vyrastali u starých a krstných rodičov. Užili si teda dostatok voľnosti. Škola ich veľmi nezaujímala. Starali sa o malú záhradku, nakydali jedlo sviniam a potom do tmy lietali na miestnom kamenistom ihrisku za loptou z handier a ponožiek. Miestni chlapci organizovali priateľské stretnutia s rovesníkmi z iných dedín. Adamec vždy vynikal, no ako dvanásťročného ho pri dueli s Piešťanmi rozbolelo koleno. Samozrejme, doma sa neopovážil priznať. Noha však onedlho začala puchnúť, nasiakla vodou a malý nezbedník dostal vysoké teploty. Domáce ratovanie nestačilo, museli ho doviesť k odborníkom do piešťanskej nemocnice, kde pobudol až šesť týždňov. Každý deň mu vyťahovali hnis z kolena, šuškalo sa dokonca o amputácii. Adamec sa zaprisahal, že na futbal už ani nepomyslí. Človek mieni, Pán Boh mení...

Hoci ho lekári od telocviku oslobodili na celých päť rokov, za pár dní už zase po ulici poletoval s loptou "nalepenou" pri nohe. Mesiac po návrate domov strelil v susednej dedine "s prstom v nose" sedem gólov! Na koleno ani nepomyslel. V dorasteneckom drese Vrbového sa mu darilo, chýr sa o ňom rozletel po všetkých okolitých okresoch. Leto 1958 strávil sedením pri rozhlasovom prijímači. Hltal reportáže zo švédskeho Mundialu, pozorne sledoval počínanie československého mužstva a túžil po tričku s levom na prsiach. V tomto období sa okolo neho zhŕkli lanári, ktorí dobiedzali ako otravné osy. Najpohotovejší bol Jozef Marko z Považskej Bystrice. Pozval Adamca na prípravný zápas s Dubnicou a potom sa vraj uvidí. Matka nechcela o odchode milovaného syna do sveta ani počuť. Stratila manžela, nechcela prísť ešte aj o chlapca. Lišiak Jožko si však vymyslel, že musí ísť k obuvníkovi do Piešťan kvôli oprave kopačiek. Po príchode na stredné Považie však zistil, že Dubničania napriek sľubu neprišli a zápas sa odložil na druhý deň. Domov, teda do Vrbového, sa vrátil neskoro večer a musel s pravdou von. Mama sa riadne nahnevala a so záujemcami z Považskej Bystrice obrazne povedané vykopla dvere. Marko a spol. nateraz stratili záujem. O pár týždňov pricupital s ponukou zástupca Spartaka Trnava. Nebol to nikto iný, ako Anton Malatinský. Povedal, že v Trnave je škola aj fabrika, kde sa môže vyučiť a popritom hrať futbal. Navyše, domov to bude mať oveľa bližšie ako z Považskej Bystrice. Mama dlho dumala nad podpísaním prestupových lístkov. Keďže ju prehovárala celá ulica, súhlasne prikývla...

Adamec sa vyučil strojným zámočníkom, dva mesiace pracoval a popritom strieľal góly. Vedenie klubu s ním čoskoro podpísalo zmluvu a venoval sa iba futbalu. Do Trnavy dochádzal, čo však Malatinský po chvíli zatrhol. Na podnet klubu sa nasťahoval k istej pani Cehlárikovej, ktorá ostala po jeho príchode poriadne zaskočená: "Ty si ten slávny futbalista? Veď si ešte dieťa. Koľko máš rokov?" Dostal sa do prvého mužstva a vo veku 17 rokov a 25 dní debutoval proti RH Brno (3:1). Nastúpil na posledných trinásť minút miesto najlepšieho strelca tímu, ľavého krídla Koiša. Hoci sa Adamec v Spartaku príliš neohrial, prišiel povolávací vojenský rozkaz a mladý útočník s nesporným talentom putoval do majstrovskej Dukly Praha. Zrazu sa ocitol v jednej kabíne s najväčšími hviezdami prvej československej ligy - Masopustom, Pluskalom, Novákom, Kučerom, Jelínkom, Borovičkom, Koubom, Vacenovským atď. Do základnej zostavy sa najprv neprebojoval, na ihrisko naskakoval iba z lavičky náhradníkov. Chvíľku po jeho príchode na Julisku odcestoval na Americký pohár, ktorý organizoval tamojší milionár William Cox za účasti výborných mužstiev z celého sveta. Adamec sa ocitol vo svete, ktorý predtým nepoznal. Býval v hoteli na Broadway, pár krokov od Times Square. Divákom sa však nepredviedol, pretože konkurent Kučera mal vynikajúcu formu - s pätnástimi gólmi získal korunu najlepšieho strelca turnaja a výraznou mierou dopomohol k celkovému triumfu Dukly. Na Juliske sa oslavovalo aj na konci ligovej sezóny, pretože obhajoba titulu sa podľa očakávania podarila. Adamec zaznamenal deväť presných zásahov. V Prahe nemienil ostať, ale vrásky na čele mu spôsobilo vypadnutie milovanej Trnavy do druhej ligy.

Adamec patril do širšieho kádra reprezentácie. Dostal sa doň ešte počas pobytu v Trnave, keď hral proti Holanďanom, Švédom a Mexičanom. Hoci mal ešte len dvadsať rokov, vážne myslel na Mundial 1962 v Chile. Lákala ho cesta do Južnej Ameriky a súboje s najlepšími futbalistami sveta. V kvalifikácii ale nenastupoval, šancu nedostával ani v priateľských stretnutiach. Stred útoku obsadil sparťan Andrej Kvašňák, výbornými výkonmi sa prezentoval "tank" Josef Kadraba. Vidina nominácie sa čoraz viac vzďaľovala. Šancu dostal proti Írom (7:1). Strelecky sa však nedokázal presadiť a jeho výkon spôsobil na tribúnach skôr rozpačitý dojem. V rozhodujúcom stretnutí so Škótskom na neutrálnej pôde v Bruseli opäť nehral, priestor dostal klubový spoluhráč Rudolf Kučera. Pred šampionátom sa nekonali nejaké veľké prípravy, odohrali sa iba dva zápasy so Švédskom vonku a doma s Uruguajom. O miestenku v základnej zostave si vážne povedal Štibrányi, Adamec si naopak nezahral ani v jednom zápase. Napriek tomu sa jeho meno zmestilo do konečnej nominácie, v ktorej prekvapujúco chýbal Kvašňák zotavujúci sa zo zranenia. Po remízach s Interom Miláno a Vicenzou však funkcionári názor zmenili a na žiadosť tréner Vytlačila Kvašňáka dodatočne povolali. Československí futbalisti sa zaradili medzi najväčších outsiderov. Ani domáci novinári hráčom nedôverovali. Pravému obrancovi Lálovi doniesli na letisko laso, aby mal čím chytať španielsky rýchlovlak menom Francisco Gento. Adamcovi sa splnil detský sen, nastúpil v základnej zostave a prispel k heroickému víťazstvu 1:0 (gól dal objav Štibrányi). Hral aj v ďalšom súboji s majstrami sveta, Brazílčanmi. Hoci sa na ihrisku objavili také hviezdy, ako Pelé, Zagallo, Vavá, Djalma Santos, Gilmar, Garrincha atď., na konci svietili na informačnej tabuli nad tribúnou len dve veľké nuly. S Mexikom nehrali reprezentanti na plný plyn, lebo v prípade prehry by sa vo vyraďovacej fáze vyhli Angličanom a bojovali proti slabším Maďarom. Tak prehrali... Troma zápasmi sa uzavrela Adamcovi chilská kapitola, v zostave ho nahradil čerstvejší Josef Kadraba. Cestu do slávneho finále sledoval iba z lavičky. No striebro z majstrovstiev sveta mu už nikto nevezme.

V lete 1962 prišla na sekretariát Dukly ďalšia pozvánka na Americký pohár. Vedenie z Julisky ju však zamietlo odvolávajúc sa na únavu reprezentantov. Milionár Cox zvyšoval prémie, až dosiahol svojho. Adamec tentoraz patril ku kľúčovým hráčom Dukly. Veď ju v lige svojimi gólmi ťahal od víťazstvu k víťazstvu, Kučera bol po náročnej operácii (veľký talent sa už nikdy nedostal do formy a utopil svoj potenciál v alkohole), Vacenovský taktiež bojoval so zranením a Jelínkova výkonnosť pripomínala skôr jazdu na horskej dráhe než životnú formu. Dukla bola nasadená rovno do finále, kam sa k nej prebojovala FC América Rio de Janeiro. Prvý zápas sa hral v Chicagu a skončil remízou 1:1. V odvete nastúpila na trávnik jedenástka Kouba - Šafránek, Čadek, Novák - Pluskal, Masopust - Brumovský, Dvořák, Borovička, Kučera, Adamec a zvíťazila 2:1 aj zásluhou Adamcovho gólu. Brazílčania prehru neuniesli po psychickej stránke a jeden hráč sa po vylúčení pochytil s náhradníkmi na lavičke československého zástupcu...

Aj keď Adamec v Dukle dvakrát získal titul majstra krajiny, na prostredie v Prahe si nikdy nezvykol. Miloval voľnosť, takže vojenská rovnošata mu nevoňala. Smútil za priateľmi z Trnavy, za rodinou. Raz na Veľkú noc odpočíval po zranení a nehral sa nijaký zápas. Tak svojvoľne nasadol do vlaku a prišiel do Trnavy. Za pár hodín prišiel z Prahy službukonajúci spoluhráč a kamarát Vacenovský. "Rebel" Adamec ho pohostil a do československej metropoly sa vracali v dobrej nálade. Nasledujúce dni však musel stráviť vo väzení, ale v nedeľu preňho prišli, lebo sa popoludní hral zápas. A on dal dva góly... Pred odletom do Ameriky sa zase vrátil do kasární v mierne podguráženom stave. Službe nakázal, aby ho zobudila. Úlohu si splnila, lenže Adamec iba nadával, prevalil sa na druhý bok a zase zaspal. Prebral sa štvrťhodiny po odchode tímového autobusu. Zachoval duchaprítomnosť, zavolal taxík a posunul si hodinky. Po príchode na letisko naňho čakal rozzúrený kormidelník Jaroslav Vejvoda, známy vyžadovaním železnej disciplíny. "Trénerko, katastrófa! Pozrite na moje hodinky. Mocem sa po chodbách, ešte aj vonku som sa poprechádzal, reku, času mám dosť, až keď sa ma služba spýta, či som nešiel s vami. Môžete mu hneď zavolať. Videl moje hodinky, prisámbohu!"

Nie nadarmo sa v spisoch písalo: "Dobrý futbalista, zlý vojak". Zo samopalu sa nikdy nenaučil strieľať, celý zásobník vystrieľal do vzduchu... Raz sa chcel vyhnúť výcviku vojaka parašutistu, tak pretiahol večierku, za čo dostal týždeň väzenia. Lenže po návrate spoza mreží ho predsa poslali na prehliadku k mladej doktorke. Tá usúdila, že má krivú a značne zväčšenú priehradku v nose. Adamec si poriadne vydýchol. Pred nástupom do lietadla sa bál ako čert kríža, nieto ešte z neho vyskakovať...

Fóbia z lietadiel začala pri ceste na jeho prvý Americký pohár. Nad Mexikom nastali turbulencie, hráči padali zo sedadiel, lietali poháriky. Odvtedy sedával vždy vzadu, triasol sa od strachu a celý let prežíval v strese. Dakedy dokonca odmietol nasadnúť. Najznámejšia je historka spred kvalifikačného zápasu na majstrovstvá Európy 1968 v Turecku. Pár metrov pred lietadlom zložil vak s výstrojom a oznámil koučovi Jozefovi Markovi: "Trénerko, ja do toho nenastúpim. Bojím sa. Marka to riadne rozzúrilo a povedal mu: "Jožo, ty si naozaj baran! Veď vidíš, že všetci ideme. Ani deti sa neboja. Vieš vôbec, o čo v Turecku ide? Môžeme hrať na majstrovstvách Európy. Nerob hlúposti, zober si veci a nastúp." Samozrejme odmietol a zakričal: "Prosím vás, o týždeň hráme doma s Írskom. Mám prísť na sústredenie?" Markovu odpoveď si domyslite sami...

Povinná vojenčina mu skončila a uvažoval, čo ďalej. Hoci ho spoluhráči a tréneri presviedčali, zotrvanie na Juliske odmietol. Vrátil sa do druholigovej Trnavy! Trénerovi Malatinskému pomohol k návratu do prvej ligy a vymodlil si prestup do Slovana Bratislava, najväčšieho rivala Spartaka! "Belasí" disponovali skvelým kádrom so Schrojfom, Vencelom, Popluhárom, Zlochom, Hrdličkom, bratmi Tománkovcami, Obertom, Joklom, Venglošom či Moravčíkom. Skončili druhí, na prvú Duklu strácali iba dva body. Adamcovi sa nedarilo, zaskvel sa iba šiestimi gólmi proti slabému Třincu. V ďalšom ročníku dal v 14 zápasoch 6 gólov a vypadol z reprezentácie. Najhoršie bolo, že pre veľký temperament stále nútene pauzoval. Na zápis trestov mu ako jedinému prvoligistovi nestačila jedna strana a novinári zrátali, že Slovanu počas dvoch rokov chýbal dokopy 267 dní! Adamec si navyše medzi novými spoluhráčmi nenašiel veľa priateľov. Na zájazde v Anglicku na žiadosť hráčov na čele s kapitánom Popluhárom vypadol zo základnej zostavy. V Bratislave aspoň stretol lásku svojho života - basketbalistku Annu Gerhátovú, s ktorou vychoval tri deti. Vedenie klubu z Tehelného poľa mu dalo najavo, že si môže hľadať nového chlebodarcu. Záujem prejavilo Brno, Slavia aj Ostrava, ale on sa za každú cenu chcel vrátiť do Trnavy.

Pod trénerom Malatinským sa poriadne nakopol. Do tímu prišiel aj Karol Dobiaš, Adamec si vystrieľal korunu pre najlepšieho strelca ligy a pomohol k tretej priečke. V nasledujúcich šiestich rokoch (1967 - 1973) získala Trnava päť titulov. Tomuto mužstvu sa hovorilo "trnavský zázrak". Skladalo sa z výborných futbalistov, ktorých tréner Malatinský zbieral z okolitých dedín a mestečiek. Spomeňme Kunu, Jarábka, Kabáta, Šveca, Majerníka, Kravárika, Hagaru alebo Masrnu. V kabíne boli všetci kamaráti, Malatinský bol pre hráčov druhým otcom, požadoval disciplínu, hru postavil na útočení, pričom za vzor si bral holandský Ajax Amsterdam. Po prvom titule však odišiel do Rakúska a na jeho miesto sadol Ján Hucko vyhodený zo Slovana, ktorému sa podarila obhajoba majstrovského titulu a spanilá jazda Pohárom európskych majstrov končiaca v semifinále na štíte hviezdneho Ajaxu s Cruyffom, Suurbierom či Keizerom. Trnavčania prvý zápas pred vypredaným Olympijským štadiónom nezvládli, nevytvorili si žiadnu gólovú šancu a prehrali 0:3. V domácom prostredí však rozpútali hotové peklo. Kuna strelil dva góly a hviezdni hostia sa nemohli dostať do tempa. Šancu na ich definitívne uzemnenie mal Adamec. Na Balsa išiel úplne sám, ale jeho zakončenie len presvišťalo povedľa bočnej siete. Škoda, Trnavčania mohli napodobniť Slovan, ktorý v tej istej sezóne slávne porazil Barcelonu a vyhral Pohár víťazov pohárov...

Individuálne úspechy zbieral aj na reprezentačnom fóre. Najlepší zápas odohral v júni 1968 proti Brazílii s Felixom, Carlosom Albertom, Tostaom, Jairzinhom, Gérsonom alebo Rivelinom. Nastúpil na ľavej spojke a už v piatej minúte vyrovnával. Vystihol prihrávku Brita a poslal loptu povedľa Felixovho tela do siete. Po polčasovej prestávke zase doťahoval náskok Juhoameričanov - tentoraz vsietil utešenou bombou spoza veľkého vápna. Hviezdny moment prišiel pár minút pred koncom: naskočil si na Veselého center a hlavičkou (!) umiestnil loptu k vzdialenejšej žrdi. 3:2! Výsledok sa už nemenil a ovácie publika nepoznali hraníc. Adamec sa nesprávne domnieval, že bol prvým futbalistom, ktorý dal Brazílii tri góly. Túto nepresnú informáciu prebralo mnoho kníh a médií, dokonca aj jeho životopis "Ako som strieľal góly", z ktorého som najväčšmi čerpal. V skutočnosti drží primát Poliak Ernest Wilimowski, ktorý na majstrovstvách sveta 1938 rozvlnil brazílsku sieť dokonca štyri razy! Legendárny je aj zápas proti Írom o miestenky na majstrovstvá sveta 1970. Adamca nemalo pražské publikum príliš v láske a dlhé minúty sa z tribún ozýval mohutný piskot. Lenže "Hatrlo" zaznamenal hattrick a po záverečnom hvizde sa tribúnami nieslo hromové: "Nech žije Adamec!". Toto snáď nepotrebuje komentár...

Čiernu škvrnu na jeho reprezentačnej kariére zanechali nepodarené majstrovstvá sveta 1970. Čechoslováci prehrali všetky tri zápasy (s Rumunskom, Brazíliou a Anglickom) a domov sa vracali s hanbou, i keď sa im pod žeravých mexických trávnikoch verilo. Po návrate domov čakali na pražskom letisku novinári s nepríjemnými otázkami. Adamec povedal, aby sa spýtali trénerov. Karel Staněk zo Svobodného slova oponoval: "A ty jseš blbej? Sám mluvit neumíš?" Neskôr ho označil za "vožralého Slováka". Ich spor mal korene ešte v rok starom článku, kedy Staněk napísal, že "Adamcove nervy znesú nanajvýš derby na trnavskom vidieku a mali by ho ukazovať v panaoptiku ako vzor alibistického futbalistu." Keď sa Adamec dozvedel, kto mu vlastne oponuje, bol oheň na streche. Staněk ho chytil za sako a trnavský kanonier zaútočil päsťami. Novinára udrel, všetko zachytili fotoaparáty žurnalistov a prípad sa dostal pred civilný súd. Našťastie, Adamca sa zastal manažér Plzne, ktorý dosvedčil, že si od novinára vypočul hanlivé urážky. Zostalo teda pri napomenutí. Zväz však bol prísnejší - dva mesiace bez hráčskej činnosti a ročný zákaz hrania v medzištátnych zápasoch! Fanúšikovia napriek incidentu na letisku odprevádzali Adamca z reprezentačnej scény s potleskom. Lúčil sa v zápase so Švédmi. Na drese mal číslo desať a krátke rukávy (ostatní mali dlhé). V národnom mužstve odohral 44 zápasov, z gólov sa tešil štrnásťkrát.

Nikdy si nezahral v elitnej západoeurópskej lige. Vtedajší politický režim jednoducho nedovoľoval odchod reprezentantov do zahraničných klubov v najlepších rokoch. Jedinou možnosťou bola emigrácia, tú si však nepripúšťal ani trnavský spoluhráč Karol Dobiáš, o ktorého mali veľký záujem v Ajaxe Amsterdam a Feyenoorde Rotterdam. "Adamec je výborný hráč. Uplatnil by sa i v Anglicku. Je to však veľký egoista a trochu namyslený na to, čo vie," zhodnotil známy anglický športový novinár Eric Batty pri cestách po európskych ligových trávnikoch.

Po čase išla dole vodou aj Trnava. V čase konca Adamcovej kariéry bojovala o udržanie v lige. Adamec sa stal asistentom Milana Moravca a so záchranou si úspešne poradili. Funkcionári Martina chceli, aby oprášil kopačky a ešte si chvíľu zahral v ich drese. Prestup napokon zmaril samotný tréner Martinčanov s odôvodnením, že konfliktného hráča nepotrebuje. Adamec sa ocitol bez práce. Našťastie, dostal sa do rakúskeho Slovana Viedeň, kde ako hrajúci tréner pôsobil po boku Popluhára, Jozefa Čapkoviča, Vencela a Krištofoviča. Raz cestou na tréning narazil do osobného auta, ktorého vodič krátko pred nehodou podľahol infarktu. Vrátil sa na Slovensko, chvíľu bol v Šali, potom v Banskej Bystrici. Zase prišla ponuka z Rakúska - tentoraz zo Steyru, ktorý dostal do prvej ligy a mal veľké ambície. Prišiel slávny Soviet Oleg Blochin, samozrejme, dávno za zenitom výkonnosti. V klube Adamca prepustili, pretože našli domáceho (a hlavne lacnejšieho) trénera. O trénerskej kariére Adamec uvažoval ešte za pôsobenia Malatinského v Trnave. Potajomky zbieral lístočky s jeho taktickými pokynmi. Adamec trénoval naposledy v roku 2008 Spartak Trnava. Bol typom trénera - kočovníka. Takmer každú sezónu strávil na inej zastávke. Koučoval napr. Artmediu Bratislava, Spartak Trnava, Slovan Bratislava, Inter Bratislava, Tatran Prešov alebo dokonca aj slovenskú reprezentáciu, s ktorou však dieru do sveta neurobil, podobne, ako všetci tréneri pred Vladimírom Weissom st.